vlastná história sály
Budova: Od kina k tangu
Cerrito 570 malo filmové plátno celé desaťročia predtým, než malo javisko — čo je pôvodné, čo sa odvtedy zmenilo a čo stále visí nad oponou.
Overiť dostupnosť ↗Budova v dvoch dátumoch
| As the Cine Metro | As Tango Porteño | |
|---|---|---|
| Opened | 4 October 1956 | neskôr, ako zrekonštruované tango divadlo |
| Built for | americké štúdio Loew's | a nightly tango production |
| Architect | Alberto Bourdon (belgického pôvodu) | — |
| What's original | klenutý proscénium, balkóny, reliéf nad javiskom | tie isté prvky, teraz nasvietené pre živé predstavenie |
Kino postavené pre Loew's
Budova na Cerrito 570 otvorila svoje brány ako Cine Metro 4. októbra 1956, postavená pre Loew's Inc., americké štúdio stojace za MGM, v čase, keď Buenos Aires ešte stále malo desiatky jednosálových kín súperiacich o toho istého diváka v centre mesta. Navrhol ju architekt belgického pôvodu Alberto Bourdon, medzi ktorého ďalšie buenosaireské diela patrí Art Deco Cine-Teatro Ópera na Avenida Corrientes, postavené o dve desaťročia skôr, v roku 1936 — samostatná budova, ktorú si možno ľahko pomýliť s touto, keďže obe nesú Bourdonov rukopis a podobný slovník Art Deco. Bourdonove dve buenosaireské zákazky — táto a Cine-Teatro Ópera — sa v bežných textoch o histórii mestských kín ľahko zamieňajú, čo je pravdepodobne dôvod, prečo niektoré marketingové materiály nesprávne datujú túto konkrétnu budovu do 30. rokov namiesto roku 1956.
Ako vyzerala sála ako kino
V rokoch, keď slúžila ako kino, pojala Cine Metro približne 2 500 ľudí v prízemí a na dvoch balkónových úrovniach. Jej plátno malo údajne 20 krát 12 metrov, postavené pre éru veľkolepých palácov filmového plátna v centre mesta. Počas 80. a 90. rokov sa veľké jednosálové kiná v centre Buenos Aires zatvárali jedno za druhým, keďže multiplexy prevzali ich publikum. Cine Metro bolo najprv rozdelené na niekoľko menších sál a neskôr natrvalo zatvorilo svoje dvere.
Prečo kino, a nie účelovo postavené divadlo
Nič v tejto sále nebolo postavené s ohľadom na javiskové predstavenie — stupňovité prízemie, kaskádovité balkóny a hlboký proscéniový oblúk boli vytvorené tak, aby rámovali plátno, nie živý orchester a tanečný parket. Práve to robí tento priestor ako miesto nezvyčajným: výhľadové línie, akustika a samotné rozmer sály sú rozhodnutiami z éry kina, prispôsobenými namiesto prepracovania, pre produkciu, ktorá prišla desaťročia po budove. Rozmer budovy je súčasťou dôvodu, prečo sa hodí pre produkciu s veľkým obsadením skôr než pre malú, intímnu tango sálu — tieto dva formáty potrebujú veľmi odlišné priestory.
Čo sa stalo po rokoch kina
Neskorší život budovy je lepšie zdokumentovaný než jej interiér. Sála bola v roku 1984 rozdelená na tri menšie miestnosti, kino zatvorilo v roku 2005 a v budove sa v roku 2009 otvoril hotel s tango tematikou. Sadrové reliéfy tohto druhu boli bežným prvkom latinskoamerickej kinematografickej architektúry polovice storočia, hoci konkrétne postavy nad týmto javiskom — medzi nimi filmové kotúče — sú nezvyčajné tým, že odkazujú priamo na kino skôr než na všeobecnejšie klasické motívy.
Od zatvoreného kina k otvorenému divadlu
Rozsiahlejšia budova prešla ďalšou zmenou v 2000-tych rokoch, keď hotelová skupina kúpila nehnuteľnosť, aby časť bloku premenila na hotel, pričom pôvodné auditórium zostalo ako samostatný priestor v rámci tej istej budovy, a nie ako súčasť hotela. Presný rok, kedy bolo auditórium znovu otvorené špecificky ako tango scéna, nie je nikde nezávisle overiteľne publikovaný, preto ho treba brať skôr ako obnovu niekoľko rokov po zatvorení kina než ako pevne doložený dátum. Prestavba susednej budovy na hotel znamená, že blok dnes spája nocľažníkov s návštevníkmi divadla – kombinácia, na ktorú pôvodná budova z roku 1956, postavená výlučne ako kino, nikdy nebola navrhnutá.
Jedna adresa, dva veľmi odlišné večery
Výsledkom je sála, ktorá nepôsobí ani ako účelovo postavené divadlo s večerou, ani ako prestavaný sklad či dvor – dva najbežnejšie formáty buenosaireskej tango noci. Je to americké štúdiové kino z polovice storočia, belgického dizajnu, ktoré strávilo druhú polovicu svojho života premietaním filmových pásov a v posledných rokoch uvádzaním živej tango produkcie v tých istých stenách, oblúkoch a balkónoch. Nech už bol presný rok, kedy tango šou začala, dve identity budovy – kino a potom divadlo – sú v čase tak blízko seba, že návštevníci sa personálu niekedy stále pýtajú, či je ešte možné si tam pozrieť film.