vlastná história sály
Budova: Od kina k tangu
Cerrito 570 dlhé desaťročia premietalo filmy, kým sa na jeho javisku začalo hrať divadlo — čo zostalo pôvodné, čo sa odvtedy zmenilo a čo stále visí nad oponou.
Overiť dostupnosť ↗Budova v dvoch dátumoch
| Ako Cine Metro | Ako Tango Porteño | |
|---|---|---|
| Otvorené | 4. októbra 1956 | neskôr, ako zrekonštruované tango divadlo |
| Postavené pre | americké štúdio Loew's | nočná tango produkcia |
| Architekt | Alberto Bourdon (belgického pôvodu) | — |
| Čo je pôvodné | klenutý portál, balkóny, reliéf nad javiskom | tie isté prvky, teraz nasvietené pre živé predstavenie |
Kino postavené pre Loew's
Budova na Cerrito 570 bola otvorená ako Cine Metro 4. októbra 1956, postavená pre Loew's Inc., americké štúdio stojace za MGM, v čase, keď Buenos Aires ešte malo desiatky jednosálových kín súperiacich o rovnaké publikum v centre mesta. Navrhol ju belgický rodák, architekt Alberto Bourdon, ktorého ďalšie dielo v Buenos Aires zahŕňa Art Deco Cine-Teatro Ópera na Avenida Corrientes, postavené o dve desaťročia skôr, v roku 1936 — samostatnú budovu, ktorú si možno ľahko pomýliť s touto, keďže obe nesú Bourdonov rukopis a podobný slovník Art Deco. Bourdonove dve zákazky v Buenos Aires — táto a Cine-Teatro Ópera — sa v bežných textoch o histórii mestských kín ľahko zamieňajú, čo je pravdepodobne dôvod, prečo niektoré marketingové materiály nesprávne datujú túto konkrétnu budovu do 30. rokov namiesto roku 1956.
Ako vyzerala sála ako kino
Ako jednosálové kino mal Cine Metro približne 2 500 miest v prízemí a na dvoch balkónových úrovniach, s plátnom údajne s rozmermi 20 krát 12 metrov — mierka stavaná pre éru veľkých mestských filmových palácov, nie pre multiplex, ktorý ho napokon nahradil. Kiná tejto veľkosti a formátu v centre Buenos Aires začali zatvárať počas 80. a 90. rokov, keď trh ovládli multikinely, a aj samotné pôsobenie Cine Metro ako jednosálového kina sa skončilo rozdelením na menší multikínový formát, kým úplne nezatvorilo. Jednosálové kino s 2 500 miestami bolo podľa štandardov svojej éry jedným z väčších kinosálov v centre mesta, nie priestorom na úrovni štvrte.
Prečo kino, a nie účelovo postavené divadlo
Nič v tejto sále nebolo postavené s ohľadom na javiskové predstavenie — stupňovité hľadisko, kaskádovité balkóny a hlboký portálový oblúk boli vytvorené tak, aby rámovali plátno, nie živý orchester a tanečný parket. Práve to robí tento priestor nezvyčajným miestom: výhľadové línie, akustika a samotná veľkosť sály sú rozhodnutia z éry kina, preúčelované namiesto prerozprávaných pre produkciu, ktorá prišla desaťročia po budove. Veľkosť budovy je jedným z dôvodov, prečo sa hodí pre produkciu s veľkým obsadením, a nie pre malú, intímnu tango sálu — tieto dva formáty potrebujú veľmi odlišné priestory.
Čo je stále viditeľné z kinoér
Najzreteľnejšou zachovanou stopou je Art Deco reliéf nad javiskom — sadrové postavy a motívy filmových kotúčov vsadené do oblúka, umiestnené tam pre kino publikum a nikdy neodstránené. Čelá balkónov a celkový tvar hľadiska, oblúky, lustre a všetko ostatné, sú tiež pôvodné z roku 1956, nie pridané pre tango šou; čo sa zmenilo, je samotné javisko a to, čo sa na ňom odohráva. Sadrové reliéfy tohto druhu boli bežným prvkom latinskoamerickej kinoarchitektúry polovice storočia, hoci konkrétne postavy nad týmto javiskom — medzi nimi filmové kotúče — sú nezvyčajné tým, že odkazujú priamo na kino, a nie na všeobecnejšie klasické motívy.
Z zatvoreného kina otvorené divadlo
V priebehu 2000-tych rokov prešla celá budova ďalšou zmenou, keď hotelová skupina kúpila nehnuteľnosť, aby časť bloku premenila na hotel, pričom pôvodná sála zostala samostatným priestorom v rámci tej istej budovy, a nie bola začlenená do samotného hotela. Presný rok, kedy bola sála znovu otvorená špecificky ako tango scéna, nie je nikde nezávisle overiteľne publikovaný, preto ho treba brať skôr ako obnovu niekoľko rokov po zatvorení kina než ako pevne doložený dátum. Prestavba susedných priestorov na hotel znamená, že blok dnes spája prenocujúcich hostí s návštevníkmi divadla — kombinácia, na ktorú pôvodná budova z roku 1956, postavená výlučne ako kino, nikdy nebola navrhnutá.
Jedna adresa, dva veľmi odlišné večery
Výsledkom je sála, ktorá nepôsobí ani ako účelovo postavené divadlo s večerou, ani ako prestavaný sklad či dvor — dva najbežnejšie typy priestorov pre tango večer v Buenos Aires. Je to americké štúdiové kino z polovice storočia, belgického dizajnu, ktoré strávilo druhú polovicu svojho života premietaním filmových pásov a v posledných rokoch uvádzaním živej tango produkcie v tých istých stenách, oblúkoch a balkónoch. Nech už bol presný rok, kedy tango šou začala, obe identity budovy — kino, potom divadlo — sú v čase tak blízko seba, že návštevníci sa personálu niekedy stále pýtajú, či je ešte možné si tam pozrieť film.